Mil veces lo he pensado y algunas veces lo he dicho ya: no hay que temer la uniformidad y la monotonía. La pasmosa facilidad de comunicaciones, los ferrocarriles, el telégrafo y el teléfono, que llevan a escape mercancías y personas de un extremo a otro de la tierra, y que transmiten y comunican el pensamiento y la palabra con la rapidez del rayo, no logran aún, ni lograrán nunca, identificarnos, desteñirnos, digámoslo así, y hacer que perdamos el sello característico de casta, lengua, nación y tribu que cada cual tiene. Se diría que para precavernos contra el roce, que pudiera limar y pulir las diferencias, nos armamos instintivamente de una virtud conservadora de lo castizo que persiste en el fondo, aunque superficialmente desaparezca.
Lo que llaman ahora high-life, o dígase aquella parte de la sociedad más rica, elegante y empingorotada, nos parece que debe ser cosmopolita, y sin embargo no lo es. Hombres y mujeres hablan en francés tan bien y a veces mejor que en español. Algunos chapurrean además la lengua inglesa y hasta la alemana. Cuando leen algo leen libros extranjeros porque de los indígenas se aburren, sin que nos empeñemos en dilucidar aquí si con razón o sin ella. Los caballeros, como no carezcan de metales preciosos o de los signos que los representan, se hacen traer de Londres trajes, caballos y coches, y las señoras se hacen traer de París vestidos y tocados. La cocina francesa hace que la española se olvide o se pervierta. Y por último, la costumbre del veraneo rara vez lleva a sus castillos y quintas a nuestros elegantes de ambos sexos, sino se los lleva a Francia, a Suiza, a Inglaterra, o a más hiperbóreas regiones. Cuando la guita es corta y no puede esparciarse el cimbel, debe volar por lo menos hasta Biarritz.
Pues bien: con todo eso, y a pesar de todo eso, nuestra high-life sigue siendo tan española como en lo antiguo, y no necesita el autor de comedias y de novelas, a fin de conservar el color local y nacional de sus personajes, buscarlos bajo las ínfimas capas sociales, o ir por ellos a las Batuecas o a los más esquivos, alpestres y recónditos lugares. | Tisíckrát som si pomyslel a občas som to aj vyslovil: jednotvárnosť a monotónnosť nie je strašidlo. Úžasná jednoduchosť komunikácie, železníc, telegrafu a telefónu, vďaka ktorým môžu ľudia a tovar cestovať z jedného konca zemegule na druhý, a vďaka ktorým prenos myšlienky a slova má rýchlosť blesku. Avšak, ešte sa im nepodarilo, ani sa im nepopdarí, nás identifikovať, či radšej by som povedal, odhaliť a strhnúť nám ochrannú známku spoločenskej vrstvy, jazyka, rodu a národa. Zdá sa, že sa chránime pred odreninami, ktoré by nám obrúsiť a vyleštiť naše rozdiely. A preto, si inštinktívne obliekame brnenie konzervatívnej cnosti nepoškvrnenosti, ktorá zotrváva v pozadí, aj keď na povrchu zmizne. To, čo dnes nazývame high-life, alebo časť bohatšej, elegantnejšej a povýšeneckej spoločnosti, sa nám zdá byť kozmopolitnejšia, no nie je tomu tak. Muži a ženy hovoria francúzsky rovnako dobre, a niekedy aj lepšie, ako španielsky. Niektorí dokonca hovoria trochu aj anglicky a nemecky. Ak občas čítajú, čítajú zahraničné knihy, lebo knihy domorodcov sú nudné, čoho oprávnenosť či neoprávnenosť nebudeme teraz rozoberať. Pánom, ktorí si dovážajú obleky, kone a autá z Londýna, nesmú chýbať drahé kovy a osobnosť odrážajúce znaky, pričom dámy si nosia z Paríža šaty a doplnky. Kvôli francúzskej kuchyni sa na španielsku zabudne alebo sa jej pridajú francúzske prvky . A nakoniec, málokedy sa elegantní páni a dámy vyberú cez prázdniny na naše hrady a víkendové vily. Radšej sa vyberú do Francúzska, Švajčiarska, Anglicka, alebo do iných viac zalesnených regiónov. Ak sa nedá ísť ďalej, musia letieť aspoň do mesta Biarritz. Nuž: s týmto všetkým a napriek všetkému naša high-life spoločnosť je taká španielska ako za starých čias. Autor komédií a románov ju, za účelom zachovania miestneho a národného koloritu a hrdinov, nemusí hľadať v najužších spoločenských vrstvách, ísť za nimi do Bautecas či na nedosiahnuteľné, horské a odľahlé miesta. |